Váš osobný kuchár už viac ako 14 rokov
Tel: 
E-mail: Toaletný dialóg (úplne posledný diel)
Bola som na večeri, ktorá mala rozhodnúť o osude celej našej rodiny. Ak manžela príjmu za riaditeľa zemegule, ako trochu s odľahčením hovorím o jeho významnom manažérskom poste, odsťahujeme sa. Ale, ako to už býva, napäté nervy, stres a odvážna „piňakoláda“ urobili svoje. Namiesto za luxusným stolom som trónila na záchode. „No tu je teda čudná aróma,“ ozval sa z vedľajšieho boxu zvučný hlas.
„Máte pravdu, vonia to trochu ako poriadne smradľavá leštenka na nábytok,“ snažila som sa byť komunikatívna aj v tejto intímnej chvíli. „Aha, a ty čo používaš v takejto situácii?“ zarazila ma neviditeľná dáma familiárnym tónom. „Ja mám najradšej citrónovú arómu.
A to v celom dome,“ odpovedala som úprimne. „No nehovor, to je hrôza, ako si sa len mohla znížiť na takú úroveň?“ ozýval sa odvedľa neúprosný hlas. V žilách mi vzkypela krv. Ale stále som sa snažila udžať v medziach slušnosti.
„A pre vás je ktorá aróma favoritom?“ Opýtala som sa polokrikom. „Kde sa podel tvoj vkus? Ako sa môžeš takto zahadzovať?“ opýtala sa, akoby bola moja učiteľka. „Čo si to dovoľujete, milá neznáma? Veď ma vôbec nepoznáte?“ vykríkla som vysokým tónom.
„Vieš čo, prosím ťa počkaj chvíľu,“ ozvalo sa odvedľa. „Nejaká čudná osoba sa tu so mnou rozpráva z vedľajšieho záchoda a ja vôbec nepočujem, čo hovoríš.“ Zmĺkla som. Oblial ma pot. Počula som, ako dotyčná púšťa vodu, ako hučí sušič na ruky a potom buchli aj dvere.
Stála som tam a čakala. Nechápala som, ako je možné, že mi to nedošlo hneď. Ale veď komu by len zišlo na um, že niekto telefonuje na záchode štvorhviezdičkového hotela?
Keď som prišla k stolu, bolo rozhodnuté. Manžel a jeho nadriadený sa spokojne usmievali a pripíjali si poriadne ťažkým červeným vínom. „Drahá, odchádzame do Kazachstanu,“ žiarivo sa usmial môj muž. „Tak nakoniec do Kaza...?“ hrôzou som prehltla posledné sústo makronky.
Musela som sa tváriť veľmi zdesene, pretože sa obaja páni takmer súčasne vrhli na fľašu, aby mi doliali šampanské. V svetle tejto katastrofy sa mi môj toaletný dialóg javil ako milý vtip. Neviem, si totiž predstaviť, že budem žiť inde ako v Európe.
„A na ako dlho sa chystáme?“ opýtala som sa s poslednou nádejou v srdci. „Na neuveriteľných päť rokov,“ chrochtal spokojnosťou môj zákonitý. V ten večer som sa už nezmohla ani na jedno jediné slovíčko.
Odvetdy zariaďujem všetko potrebné na náš celorodinný presun. Je mi ľúto za všetkým, čo tu, doma nechávam. Za rodinou, kamoškami, výpredajmi... Aj za tebou, milý denníček a za eDiétou, ktorá ma vždy zachránila, keď som potrebovala byť fit a v kondícii. Škoda, že ju nevozia aj do Kazachstanu :-)))
Tvoja Grétka
