Ľudové zvyky na Luciu

Ako to všetko vzniklo a aké sú zvyky na sviatok sv. Lucie? Prehľad životopisu sv.Lucie ako aj rôzne zvyklosti + pikošky z Ražňan nájdete v tomto článku.

O sv.Lucii

Svätá Lucia patrí medzi starokresťanské svätice, ktorých úcta sa už v skorom stredoveku rozšírila po celej cirkvi. Jej meno sa dostalo do rímskeho omšového kánona – eucharistickej modlitby, spolu s inými sväticami starých čias: Felicitou, Perpetuou, Agárou, ...Podľa životopiscov bola Lucia mladá, bohatá Sicílčanka z mesta Syrakúzy.Pôvodne sa chcela vydať, už mala vážnu známosť s mládencom z toho istého mesta. Keď jej ťažko ochorela matka, Lucia vykonala púť k hrobu sv. Agáty do Catánie, aby tam prosila o matkini uzdravenie. Pri tejto príležitosti sa jej údajne zjavila sv. Agáta a predpovedala jej skoré mučeníctvo. Po návrate domov Lucia oznámila snúbencovi, že sa nemieni vydávať a začala rozdávať svoj majetok chudobným. Sklamaný mladík ju obžaloval pred úradmi, že je kresťanka.Luciu uväznili a predviedli pred súd. Ale ni sľubmi ani hrozbami ju nemohli priviesť k tomu, aby sa zriekla kresťanskej viery. Po rozličnom mučení ju zabili prebodnutím hrdla. Údajne sa to stalo pri prenasledovaní za cisára Diokleciána 13. decembra 304. Najstaršie zachovalé doklady o úcte sv. Lucie pochádzajú z 5. storočia. V 6. storočí už existovali svätyne a kláštory na jej počesť. S menom a sviatkom sv. Lucie sú spojené mnohé ľudové zvyky. Okrem iného sa v nich Lucia predstavuje ako rozdeľovníčka darov a nositeľka svetla. Táto posledná vlastnosť sa jej pripisuje pravdepodobne v súvislosti s významom jej mena: latinské slovo „lux“ totiž znamená svetlo.

Svätica, ktorá prináša do života svetlo 

Jej meno je odvodené od latinského výrazu lux, čo v preklade znamená „svetlo„. Teda meno môžeme voľne preložiť ako „tá, ktorá prináša svetlo„. Sviatok kresťanskej svätice bol určený na 13. december. Tento deň bol pred zavedením gregoriánskeho kalendára (1582) považovaný za najkratší deň roka, a tak sa k nemu viazali rôzne magické praktiky rázu, pochopiteľne, pohanského. Ich účelom bolo premôcť temnotu, zažehnať nepriazeň a privodiť nové svetlé dni, plné prosperity. Hoci ľudové zvykoslovie v mnohom nenadviazalo na líniu kresťanskú, oboznámme sa i so životom dnešnej svätice a legendami, ktorými je opradená.

Čisté oči pre nápadníka

Lucia sa narodila niekedy okolo roku 286 v Syrakúzach v bohatej rodine. Už ako malé dieťa si dala súkromný sľub čistoty, ktorú chcela uplatňovať cez celoživotné panenstvo. Jej matka, nevediac o jej sľube, ju ale mienila vydať za bohatého mladíka z váženej rodiny. Dievčina ho odmietla. Nápadník podal na ňu žalobu u miestodržiteľa Diokleciána, známeho prenasledovateľa veriacich v Krista. Lucia mala byť potupená v čistote a vystavená všeobecnému posmechu.Legenda hovorí, že bola pred trestom zázračne uchránená. Takisto jej Boh vraj zázračne uzdravil oči, ktoré si mladá žena s opovrhnutím vylúpila a poslala svojmu snúbencovi na miske potom, ako ho okúzlili svojou krásou. Nakoniec sa krutí mučitelia rozhodli zabiť ju mečom. Stalo sa tak v roku 304. Zakrátko po smrti sa začala šíriť posvätná úcta k mladej martýrke. Ľudia chodili k jej hrobu, vzývali ju pri chorobách očí, rôznych bolestiach. V 6. storočí bol zavedený jej sviatok v Ríme. Bola zobrazovaná na bazilikálnych freskách, obrazoch, legenda jej života sa stala predmetom literárneho stvárnenia.

Santa Lucia

Svätá Lucia sa najväčšej úcte teší v dvoch krajinách. Je to v Taliansku, konkrétne na Sicílii a v severskom Švédsku. Na Sicílii vznikla svetoznáma pieseň „Santa Lucia„. Vo Švédsku si zasa jej sviatok pripomínajú pekným zvykom: najmladšia dcéra v dome, oblečená v bielom, zobúdza členov rodiny kávou, rožkami a špeciálnou piesňou pre túto príležitosť.Kult k svätici je doložený i v Maďarsku, Srbsku a Chorvátsku. Obzvlášť krásne zvyky sa zachovávajú v Bavorsku. V deň Lucie si tu ľudia zhotovujú z papiera malé napodobeniny budov, do ktorých vkladajú drobné svetielka. Takéto potom za tmy púšťajú dole vodou, čo vyvoláva nádhernú atmosféru večera. Kým v spomínaných krajinách predstavuje Lucia v prvom rade sväticu, ktorá prináša do ľudského života svetlo, v našej kultúre, čerpajúcej ešte z predkresťanských myšlienkových zdrojov, tomu tak nie je.

Najdôležitejší stridží deň

„Lucia„ je v povedomí ešte najstaršej generácie známa predovšetkým ako „bosorka„, či „striga„ a jej sviatok je najdôležitejší zo stridžích dní, kedy majú zlé sily najväčšiu moc. Ako si túto protichodnosť tradícií vysvetliť? Najpravdepodobnejšie vysvetlenie spočíva v rozlíšení niekoľkých vrstiev obyčajov, spojených s postavou tzv. Lucie.Kým „Lucia ako nositeľka svetla„ nadväzuje na taliansku sväticu, „Lucia ako bosorka„ akiste nadväzuje na nejakú silnú ženskú osobnosť z minulosti, v ktorej sa zjednocujú relikty čarodejníckych procesov. Takto chápaná Lucia predstavuje strigu, ktorú hodili do inkvizičných plameňov, no ona nezomrela, čím sa prejavilo jej puto s Diablom.Ďalšiu vrstvu predstavuje „Lucia ako pomocníčka a ochrankyňa žien„. Je to azda najstaršia vrstva, v ktorej Lucia preberá vlastnosti nejakého ženského božstva „pohanských„ Slovanov. Ide o indoeurópske náboženské dedičstvo, kde ženské bohyne vystupujú niekedy ako život a pomoc prinášajúce, inokedy ako zákerné nepriateľské bytosti.

Cesnak proti démonom

V predvečer sviatku sa na celom území Slovenska jedol cesnak. Aby sa zabránilo prístupu zlých démonov do príbytkov a hospodárstva, robili ľudia cesnakom alebo svätenou vodou na dvere kríže. Cesnak sa zvykol dávať zjesť i dobytku. Na odohnanie negatívnych síl z chotára dediny bolo i robenie hluku.Obecní pastieri a mládenci obchádzali kedysi dedinu, pričom trúbili, práskali korbáčmi, bičmi, pískali na píšťalách, či cengali zvoncami. V naivnej predstave takto (veľkým hlukom) odrádzali démonov od príchodu k ľudským príbytkom. Zvlášť sa zastavili na krížnych cestách, kde, ako predpokladali, sa stretávali bosorky na svoj sabat.

Luciový stolček

V domácnostiach boli ženské návštevy nežiaduce. Ktorá žena prišla 13. decembra do cudzieho domu ako prvá, bola považovaná za osobu s nekalými úmyslami, čiže „bosorku„. Na odhalenie identity „stríg„ sa používali najrôznejšie predmety a praktiky. Na Slovensku sa najznámejším nástrojom stal tzv. luciový stolček. Išlo o malý stolček jednoduchých tvarov (napr. trojnožka), ktorý bol zhotovovaný špeciálnym spôsobom: s jeho výrobou sa malo začať na deň Lucie a to tak, že každý deň sa malo na ňom niečo prihotoviť, bez použitia klincov a kladiva.Celý mal byť z dreva. V noci si ho dotyčný „majster„ zobral so sebou na polnočnú svätú omšu. A vraj keď na ňom počas bohoslužby sedel, uvidel pri oltári všetky dedinské strigy. Mali pri sebe aj predmety, pomocou ktorých robili zle ľuďom. Jedna mala šechtárik na dojenie, do ktorého odoberala krave mlieko, iná mala maselnicu, ďalšia lopatu na chlieb, atď.Po svätej omši mal človek (muž) utekať rýchlo domov, aby ho miestne bosorky nedolapili. Pri úteku mal preto za seba hádzať mak, pomiešané obilie, alebo ihly. Veci zabavili strigy natoľko, že nestačili dolapiť prefíkaného výrobcu. Čičmanci sa pred bosorkami chránili tak, že hodili za seba plachtu. Strigy sa začali o ňu hašteriť a trhať, pričom na utekajúceho v tej chvíli zabudli.

Konárik z čerešne napovie

Obdobie od Lucie do Vianoc bolo v mysliach prostého ľudu naplnené čarovnou atmosférou. Predvianočné dni boli vhodné na rozmanité veštby, predpovede, zistenia. Pochopiteľne, nechýbali ani vyhľadávané ľúbostné čary. Ako magické pomôcky si dievky zvolili jablko, vodu, vajíčko, konárik ovocného stromu, triesky, cesto, atď.Mágia erotického charakteru bývala realizovaná najmä na priadkach. Pekný zvyk bol zachytený v Čičmanoch. Slobodná dievka si na Luciu odtrhla konárik z čerešne. Každé ráno do Štedrého dňa musela rýchlo vyskočiť z postele a ísť potajomky „na jarek„ po vodu, preniesť ju v ústach, a takto až do Vianoc polievať. Ak vetvička na Štedrý večer rozkvitla, bolo to znakom poctivosti dievky a jej skorého vydaja.