Váš osobný kuchár už viac ako 14 rokov

Košík je prázdny

Trpká príchuť obdivu (časť siedma)

Grétkin denník / 29. 11. 2019

„Konečne sloboda,“ hovorila som si kráčajúc po jednej z hlavných ulíc Hamburgu. „Nikto ma nepozná, môžem sa stratiť v dave, som úplne neviditeľná,“ ešte táto myšlienka ani nestihla doznieť, zostala som šokovaná stáť. Pred nosom mi udýchane zastavil fešák v saku a v kravate. „Ste ako zjav z jasného neba,“ vytlačil zo seba a vyvalil na mňa svoje obrovské okále. Určite som na neho vypleštila aj ja tie svoje. „Poďte so mnou na kávu,“ prekvapil ma svojím návrhom.

„Prepáčte, som cudzinka,“ zvrtla som sa na päte a zabočila do prvého otvoreného obchodu. Bolo to kníhkupectvo. „Super, aspoň si poprezerám časopisy,“ tešila som sa. Vtedy som bola odhodlaná na svoj zážitok na ulici zabudnúť.

Skamenela som, pretože som zacítila, ako mi niekto dýcha na chrbát. Neisto som sa otočila. Vypliešťal na mňa okále iný mladý muž s ruksakom na chrbte. „Máte nádherné vlasy. Vy ste cudzinka?“ Bol milý a tak som s úsmevom prikývla a pre istotu vpochodovala do ďalšieho obchodu.

S kabelkami. Omámila ma jediná, vyšívaná nádhernými veľkými kvetmi. Nadšená zo svojho úlovku som platila pri pokladni. No nie!!! Opäť ten istý „vygúlený“ pohľad, tentokrát predavačky. „Kabelka sa veľmi hodí k vaším nádherným vlasom.

Vy nie ste odtiaľto, však?“ Opýtala sa milo. Zmohla som sa len na čudný úškľabok. Na ulici som už žiadne povznášajúce pocity anonymity nezažila. Ohromnou rýchlosťou som sa rútila do sídla firmy, kde ma čakalo rokovanie. Stihla som však ešte znepokojená zatelefonovať najlepšej kamoške. „Ty počúvaj,“ začala mudrovať, keď si vypočula, čo sa mi stalo.

„Nepohybovala si sa ty náhodou po nejakej vykričanej uličke lásky?“ ohúrila ma svojím zaujímavým postrehom. „Skúsim to vypátrať,“ sľúbila som jej. Do firmy som vpochodovala ráznym krokom. Za mnou viala kvetovaná sukňa, v rukách som zvierala vyšívanú kableku, cyklámenová blúzka hrdo obopínala ženské tvary. Snažila som sa koncentrovať.

Vstúpila som do preplneného výťahu a začula akési divné ticho. Zdvihla som zrak a  celé osadenstvo na mňa prekvapene civelo. Všetko som pochopila až na rokovaní s klientom. Pri vstupe do miestnosti, ktorá mi mala otvoriť dvere do nadnárodného koncernu, mi prievan vmietol moje dlhé ryšavé kučery do tváre.

Vlasy som umravnila jediným pohybom a uvidela som pred sebou poblednutých ľudí v šedých svetroch, bielych blúzkach zapnutých až po bradu a šedých nohaviciach. Stála som tam ako amazonka medzi eskimákmi. Obdivovali ma, ó, áno.

Ako ešte nikdy nikto, aj moje pestrofarebné návrhy dekorácií, aj moje deti a manžela, ktorých fotka mi omylom vypadla z diára. Možno mi neuveríš, milý môj denníček, ale v tej chvíli som už nechcela byť obdivovaná. V ústach mi z toho všetkého zostala len akási trpkastá príchuť.

Zrazu som sa  veľmi tešila na Bratislavu. Na slobodu a anonymitu, ktorú mi ponúknu jej ulice... A aby som nezabudla, zistila som, že to nebola ulička lásky, na ktorej som si vyslúžila tie obdivné pohľady. Keď som to oznámila kamoške, len na mňa nechápavo pozrela a dodala: „Ja neviem Gréti, čo také zvláštne, na tebe všetci videli.“ 

Tvoja Grétka.

facebook-icon