Váš osobný kuchár už viac ako 14 rokov

Košík je prázdny

Deň „B“ ako Blbec (časť štvrtá)

Grétkin denník / 29. 11. 2019

Zazvonil budík. Vyskočila som na rovné nohy. Bežala som do kuchyne postaviť deťom vodu na čaj. Aúúúúú! Zakopla som palcom na nohe do stoličky. Bolesť mi rozlepila oči. A v tom mi to došlo. Decká sú na prázdninách! Odkrivkala som naspäť do postele... a slastne zaspala. Keď som precitla, bol už dávno biely deň. Do kelu! O pol hodinu mám byť u klientky na druhom konci ulice.

Zapla som na plné obrátky. Rýchla sprcha, nahý mejkap, zoštíhľovacie silónky. Nie, na silónkach sa mi urobilo očko! Navliekam si druhé zoštíhľovacie silónky a podarilo sa mi urobiť aj druhé očko! Ešteže som mala aj tretie, ale tie už boli úplne obyčajné.

No nič, ilúziou štíhlych nôh na budúcu klientku nezapôsobím. Sukňa, sako, lodičky a už hlasno klopkám po mačacích hlavách našej historickej uličky. Bola som síce v šialenom zhone, ale stihla som si všimnúť, že sa za mnou otáčajú nielen muži, ale aj ženy. A tvária sa náramne pobavene.

„Čo si všetci všimli, že som zaspala?“ dumala som v pokluse. „Alebo som sa tak dokonale nalíčila a učesala?“ myšlienky prerušil zvoniaci mobil. „Kde ste Grétka? Už na vás ča...“ V tom mi môj nový „ajfón“ vyletel z ruky a rozbil sa. Pridala som do kroku, v ušiach mi znel nervózny hlas náročnej klientky.

Čakala ma vo dverách so sileným úsmevom. „Dúfam, že budete mať lepší vkus ako bytová dizajnérka pred vami,“ pokúšala sa ma svojsky motivovať k nadštandardnému pracovnému výkonu. „Na tieto čalúnené stoličky vám stužku len prilepili? A drží to?“ zasvätene  som sa opýtala. Dvoma prstami som nervózne potiahla a stužka, ktorá lemovala, medzi nami hrôzostrašné čalúnenie, sa mi ocitla v ruke.

„Prepáčte, nechcela som,“ vykoktal za mňa cudzí hlas. „No po takomto trapase si ma solventná klientka už neobjedná,“ prebleslo mi mysľou. Nádejná zákazníčka sa pozrela raz na mňa, raz na stužku v mojej ruke a bujaro sa rozosmiala. Smiala sa a smiala až jej kútikmi očí tiekli slzy, jej tvár získala zdravú červenú farbu, pestované bruško sa veselo natriasalo.

Jej ukazovák asi päť minút síce trasľavo, ale vytrvalo mieril na môj zadok. Nával smiechu už celkom milú dámu prikoval k zemi. Jej ústa vydávali čudné pazvuky, pišťanie, jajkanie a sem – tam aj kvílenie. Sklátila sa na pohovku plnú mäkučkých vankúšov a konečne vydýchla.

Pozerala do mojich prekvapených a asi aj trochu vystrašených očí. „Takto ste kráčali celou ulicou? Ha, ha, ha!“ neovládateľný smiech sa jej takmer vrátil. „Akoby som to ,kulantne´ povedala... Ha, ha, ha! Máte na zadku chvostík,“ dodala vysilená od nečakanej zábavy.

Váhavo som poslala ruku na prieskum. „Čože?“ vykríkla som.  Obe zoštíhľujúce silónky, jedna dokonca aj s ponožkou mi veselo viseli na sukni. Zmorená som si sadla. Tak preto mali dnes ráno všetci okoloidúci pri pohľade na mňa dobrú náladu! Klientka prejavila svoju účasť na mohom trápení, potľapkala ma po pleci a naliala mi poldeci.

A, našťastie, moje dvoje zoštíhľovacie silónky zabrali. Zákazku na obnovenie zariadenia jej domu som získala. Vďaka, deň blbec!

Tvoja Grétka.

facebook-icon